Príbeh čitateľky web stránky - D.M., Mladá Boleslav, CZStrašidelné miesta
Dochádzam do práce z mesta na vidiek. Moje pracovisko sa nachádza v jednej starej menšej jednoposchodovej budove, ktorá ma šesť miestností. Táto budova pamätá viacej ako sto rokov. Jej pivničné priestory sú prepojené (boli prepojené, už sú zasypané) s pivničnými priestormi miestneho zámku, ktorého chodby ďalej viedli do kaplnky na miestnom cintoríne.
V zámku, o ktorom hovorím, kedysi dávno žili mnísi. Ich najvyšší predstavený, ktorý sa volal Pacifikus, údajne zomrel nejakou záhadnou smrťou. Čo som počula z rozprávania miestnych, tak tento Pacifikus zrejme ani po svojej smrti nenašiel kľud, pretože čas od času ho vraj niekto zazrel. Raz na jar mi rozprával riaditeľ tohoto zámku, ktorý tam so svojou rodinou býva tri roky, že sa u nich odohrávajú podivné veci, s ktorými sa už naučili žiť, ale nič prijemného to nie je. Už sa u nich stalo pravidlom, že keď večer sedí celá rodina pri televízii aj so svojím vlčiakom (pôvodne policajný pes, cvičený, nebojácny, neohrozený, obranár), tak že sa z poschodia nad nimi ozývajú kroky či zvuky podobné rýchlej chôdzi či behaniu. Prvý raz, keď toto počuli, tak si mysleli, či tam nie sú zlodeji. Na poschodie vyslali vlčiaka. Vraj, keď sa pes vrátil, tak si ľahol k nohám svojho pána, chvost dal medzi nohy a zdal sa domácim divný. Hore nikto nebol. Ešte niekoľkokrát ho tam vyslali, ale pes sa vždy vrátil divný. Jeden večer zase počuli z poschodia nad nimi búchanie na dvere. Tentoraz sa tam vydali všetci. On so svojou manželkou a so psom, ktorému sa nechcelo, a s 27 ročným synom. Keď prišli k dverám, pri ktorých sa zvnútra z miestnosti ozývalo búchanie na dvere aj v tom okamžiku, keď pred dverami zrovna stáli, tak dvere odomkli a... V miestnosti nikto nebol. Táto miestnosť bola úplne prázdna, nepoužívaná. Ďalej mi hovoril, ako sa remeselníkom, ktorí na zámku pracovali, premiestňovalo v jednej miestnosti náradie. Napríklad položili si na určité miesto vŕtačku, o chvíľu ju chceli vziať do ruky a vŕtačka ležala inde. Vrcholom všetkého bolo, keď títo remeselníci videli, ako sa z jedného rohu miestnosti do druhého vzduchom "premiestňuje" metla. Títo remeselníci tam už nepracujú.
Teraz sa vrátim na moje pracovisko. Okrem toho, že sa nám tu temer každý deň ozývajú rôzne zvuky, ako búchanie, lomozenie, klopanie, vŕzanie nebo sa samy otvárajú dvere do pivnice, ktoré sú normálne zamknuté, tak sa mi tam zo stola začali strácať aj dôležité dokumenty. Podotýkam, že v kancelárii som len ja a hospodárka. Jedného dňa som uzatvárala s jedným zamestnancom pracovnú zmluvu. Jeden výtlačok dostal on, jeden som založila do jeho "zložky" a ten tretí výtlačok som si pripravila pre účtovníčku - položila som si ho na stôl. V priebehu dopoludnia som sa k nemu už nevracala a keď som si ho poobede chcela vziať, už tam nebol. Človek si povie: asi som ho omylom niekam založila. Ale nie, nie je to tak. Tak som si urobila kópiu, založila ju do dosiek a približne o hodinu som tie dosky otvorila a tá kopia v nich nebola ! Nech sme hľadali, kde sme hľadali, proste sme ju nenašli. Inokedy som si vytlačila z počítača životopis jednej uchádzačky o zamestnanie. Tento list som nechala ležať opäť na stole s tým, že v priebehu chvíľky sa k nemu vrátim. Hej, vrátila som sa, ale k prázdnemu stolu. Na stole neležal. Opäť sme hľadali všade možne a nemožne a do nasledujúceho dňa sme ho proste nenašli. Chcela som si teda ten životopis vytlačiť z počítača znova, ale nech robím, čo robím, vytlačiť mi nejde. Nechápem.
Raz po práci sme ešte chvíľku sedeli my dve v kancelárii, keď v tom počujeme dolu z prízemia šialené rany, ako keby niekto búchal dverami stále dookola. Hovorím nahlas: „Kto to tam zase je ?" Zdvihnem sa a idem dolu. Ako schádzam zo schodov, to búchanie bolo stále intenzívnejšie. Zídem zo schodov, zvuk ustal. Nikde nikto. V budove sme boli len my samy dve. Nekomentujem. Už v tejto práci končím, nedá sa ďalej.